Jana Homolová

Aká je malá Viktória? Pokojná alebo už za sebou máte prebdené noci?

Čo sa týka náročnosti a prebdených nocí, babka ma naučila jednu vec. Opakovala mi vetu: „Radšej sa báť, ako sa zľaknúť.“ To bola jej rada do života, ktorú som si zapamätal. Prebdených nocí som sa bál, ale nezľakol som sa. Niektoré deti sú menej náročné, niektoré viac, ale tá naša vyžaduje naozaj veľa pozornosti, aj posledná noc bola náročná, pretože spala asi dva a pol hodiny.

Áno, túto teóriu som už počul. S nutričnou poradkyňou sme sa o tom rozprávali. Chceli sme zistiť, či robíme niečo zle alebo či je niečo, čo môžeme robiť lepšie, a aj ona povedala, že je úplne bežné, ak niektoré detičky nespia, že sú často životaschopnejšie a priebojnejšie. Na druhej strane, ja som taký nebol. Moja mama hovorí, že som potreboval len spať a jesť, napriek tomu si myslím, že som sa vykľul celkom okej. (Smiech.)

Občas je to náročné, lebo mám prácu, popritom rozbieham spomínaný projekt, ale vždy, keď si uvedomím, že niečo také malinké a bezbranné je odkázané na mňa a navyše ju dokážem upokojiť len svojím hlasom alebo tým, že ju chytím za malú ručičku, ktorá je taká veľká ako môj palec, opäť ma premkne pocit, ktorý ma nadchýna a neviem ho ani opísať. Je to famózny, fantastický pocit lásky, ale, samozrejme, aj strachu a veľkej zodpovednosti za svoje dieťa.

Áno, s tou láskou sa ruka v ruke snúbi pocit zodpovednosti a strach o dieťa.

Keď sme načrtli tému strachu, chcem povedať ľuďom, aby zainvestovali do monitorov dychu. Tie najkvalitnejšie stoja asi sto eur, a hoci to nie je málo peňazí, nám to malinkú zachránilo. Stalo sa to asi pred tromi týždňami. Síce som o tom nechcel hovoriť, ale keď nad tým rozmýšľam, tak si myslím, že je fér povedať o svojej vlastnej skúsenosti. Stalo sa to v jedno bežné piatkové popoludnie. Bol som na poschodí a počul som pípať alarm. Keďže máme ten najkvalitnejší monitor na trhu, nemá falošné poplachy. Pípa len vtedy, keď malinkú vyberieme z postieľky a monitor zabudneme vypnúť. Manželka bola dole, tak som si myslel, že podložku nevypla a ide o planý poplach.

Po chvíli som však počul, ako manželka v panike kričí: „Dýchaj, Viky, dýchaj! Preber sa!“ Asi za pol sekundy som bol dole. Obaja sme sa snažili robiť všetko možné. Najskôr malú prevrátiť, pobúchať jemne po chrbátiku, polohovať, ale nič nefungovalo. Začala nám červenieť a okolo očiek a ústočiek modrať. Privinul som si ju k sebe a začal som jej dávať umelé dýchanie. Keď som ju držal v náručí, až sa mi podlomili kolená, pretože myšlienka, že ju nezachránim, že ju môžem stratiť, tej som sa neubránil… Zatiaľ čo som jej dával umelé dýchanie, a to sa už rozprávame o dlhom časovom úseku, ktorý si netrúfam odhadnúť, manželka volala na 112, kde nám poradili po tom všetkom, čo sme vyskúšali, dať malú na rovnú tvrdú podložku a začať s masážou srdca. Vtedy nám opäť začala dýchať.<br><br><strong>Strach o dcérku nedá Valábikovi spávať. Celý rozhovor nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život (v predaji od štvrtka 15. apríla).</strong>